kc news Časopis

Z Mirovho pera: Misijná vášeň
Pridané dňa: 
07.05.2014
Autor: 
Miro Tóth

K misii mám sentimentálny vzťah. Som, kde som, z veľkej miery práve kvôli misii. A tým nemám na mysli missio Dei ani expanziu cirkvi do Európy - čím sme bezpochyby poznačení všetci. Moja misijná predpojatosť je silne subjektívna. Moji starí rodičia opustili svoje zázemie v Rumunsku a vydali sa za hranice všetkého, čo poznali, aby sa neskôr stali inštrumentálni pri silnom misijnom zasiahnutí východného Slovenska. Vedľa svojho skromného domčeka postavili modlitebňu, hosťujúcu zárodok novozaloženého zboru, ktorý je dnes podľa všetkého najväčšou lokálnou cirkvou prebudeneckého spektra na Slovensku. Nevedomky sa stali misionármi. Môj ocko opustil svoje rodné Maďarsko, prisťahoval sa do novej zemi, naučil sa cudziu reč, aby sa neskôr stal inštrumentálnym služobníkom na juhozápade Slovenska s vplyvom na niekoľko generácií duchovných lídrov a lokálnych zborov. Netušil, že sa stal misionárom. Moji starí rodičia aj rodičia opustili komfortnú zónu, prekročili reálne geografické, kultúrne, národnostné a aj religiózne hranice, aby v konečnom dôsledku priniesli duchovný vplyv v prvej línii, zakladali a rozširovali miestne cirkvi, kázali evanjelium, pastorovali a modelovali evanjelium v duchovne nehostinnom prostredí a duchovne nepriateľskom režime. To ich v pravej podstate kvalifikuje ako misionárov. Mňa to robí treťou generáciou misionárov!

Ako dvojročné dieťa som pod Božou nadprirodzenou ochranou na kolenách svojej mamky pašoval Biblie do komunistického zahraničia. Počas celého detstva a dospievania bol náš dom navštevovaný misionármi a kazateľmi z rôznych kútov sveta. V čase najsilnejšieho prenasledovania som v našom geohistorickom kontexte stretával ľudí s veľkým misijným videním, čo bolo v ostrom protiklade s kultúrou cirkvi, aká bola v danom čase a prostredí normatívna. Neskôr som vo svojich osemnástich rokoch začal svoju cestu duchovného vzdelávania, ktorá dodnes neskončila, a dostal som sa na tri roky na severoamerickú školu, ktorá za 90 rokov svojej existencie vyprodukovala stovky misionárov slúžiacich na všetkých kontinentoch. Do dnešného dňa som kázal evanjelium v devätnástich krajinách viacerých kontinentov, čo mi dáva lásku a vášeň pre Božie jednanie na celom svete v našej generácii. Môj priateľ a bratranec v jednej osobe je v tomto čase jedným z mála slovenských dlhoročných zahraničných misionárov, a to vo vzdialených teritóriách severnej Indie. Mojim primárnym misijným poľom sa stali stredne veľké kozmopolitné centrá juhozápadného Slovenska, kde som založil lokálne cirkevné zbory. Viedol som niekoľko misijných výprav do zahraničia a tiež som sa zúčastnil niekoľkých exotických výprav. Spolupracoval som na množstve pódií s mnohými zahraničnými služobníkmi, pastormi, evanjelistami. Dva roky som na týždennej báze viedol tím štyroch severoamerických kariérnych misionárov a do dnešného dňa je v mojom najbližšom tíme misionársky manželský pár. Môžem slobodne a kvalifikovane vyznať, že misia je môj život! Mám k nej sentimentálny vzťah.

Na druhej strane evidujem silnú misijnú a misiologickú letargiu. Náš národ vyznáva religióznu formu spirituality, ale skutočnosť nás stavia medzi najmenej zevanjelizované krajiny sveta. Ak ako “zmocnení evanjelikáli”, letniční či charizmatici chápeme svoje misijné pole ako celé spoločenstvo neznovuzrodených, tak potom máme pred sebou ešte veľký kus koláča. V kontexte postkresťanskej Európy patríme k tým chladným, kostolným, neprebudeným, odmietavým, skeptickým, skostnateným regiónom, ktoré boli za storočia náboženskej hrdosti zaočkované proti evanjeliu a proti prebudeniu. Pomery sú bezútešné aj v našich vlastných radoch. Sme poznačení únavou, frustráciou, frakciami. Tempo rastu je príliš pomalé. Ak tempo rastu evanjelikálov zostane rovnaké ako doteraz, potrvá 175 rokov, kým získame 1% obyvateľstva. Každopádne platí, že misijný tlkot srdca evanjelikálno-letničného spektra je v predinfarktovom stave.

Napokon treba povedať, že významná časť znovuzrodených kresťanov v našom národe je jednou nohou už v prebudení. Mnohí už dýchame nový vzduch. Vidíme nový horizont. Očakávame nový záchvev. Je to prorocké očakávanie, nie pasívne očakávanie. Kým čakáme, zakladáme zbory, svietime do tmy, uzdravujeme chorých, kážeme evanjelium, zvestujeme kráľovstvo, vedieme strategické modlitebné boje. Nebo sa roztvára nanovo, mračná sa sťahujú a diabol je na pomalom ale istom ústupe. Toto je dobrá správa pre misiu a tiež dobrá správa pre misiológiu. Kde je modlitebné hnutie, príde aj misijné hnutie. A kde sú obe hnutia, tam príde prebudenie. Je to dokázateľné rovnako biblicky ako historicky. Cirkev na Slovensku žije brieždenie svojho najlepšieho dňa.