kc news Časopis

Sú chvíle, kedy sa v našich životoch môžeme zastaviť a pripomenúť si s odstupom času, čo všetko pre nás Pán Ježiš spravil a čo všetko bol ochotný za nás Boh obetovať, aby nás priviedol k slobode. Keď na to myslím, moje srdce napĺňa pocit veľkej vďaky Bohu za to ,že ma zachránil. Tam, kde som si ja myslel, že je môj koniec, on spravil nový začiatok a ja vám môžem o tom všetkom teraz napísať...

Volám sa Viliam. Už ako malé dieťa som sa narodil na tento svet skôr, ako sa správne má, a to v šiestom mesiaci. Kvôli zdravotným problémom, ktoré boli s mojím narodením spojené, mi lekári nedávali veľké šance na život. Ako dieťa som kvôli zdravotným a psychickým ochoreniam putoval z jednej nemocnice do druhej, z jedného liečenia na druhé. Vyrastal som bez otca ako najmladšie z troch detí. Moja matka bola k nám veľmi dobrá a robila všetko preto, aby sme mali dobré detstvo a aby nás všetkých troch uživila. Verím, že to pre ňu nebolo ľahké.

Ako každé dieťa aj ja som mal sny. Veľmi ma zaujímal futbal, a tak som sa vo svojich deviatich rokoch prihlásil do futbalového krúžku. Veľmi ma to tam bavilo, pretože som futbal hrával rád. Ale jedného dna sa stalo niečo, čo na niekoľko rokov zmenilo môj život. Na tomto krúžku ma raz tréner pozval pozerať k nemu televízor. Tam sa stalo niečo úplne iné, bol som sexuálne zneužitý. Najprv som si ako keby neuvedomoval, čo sa to všetko stalo, no postupne do môjho života prichádzala hanba, smútok a hlavne nenávisť. Nenávidel som všetko okolo seba – ľudí, rodinu a aj samého seba. Pred ničím a nikým som už nemal rešpekt. V tom istom roku som ako deväť ročný začal fajčiť a zapáčilo sa mi to. Chcel som byť iný ako všetci ostatní. Ľudia v škole a okolo mňa sa ma začali báť, pretože som mal veľa problémov a bitiek. Začal som sa stretávať s podobnými ľuďmi a ako trinásťročný chlapec som sa začal opíjať a fetovať. Myslel som si, že je to pre mňa to správne, ale pri tom som si vôbec neuvedomoval, akú veľkú škodu to prinesie do môjho života. Otvoril som tomu naplno svoje srdce.

Ako roky pribúdali, pribúdali aj skúsenosti s rôznymi návykovými látkami. V pätnástich som začal fajčiť marihuanu a hašiš a v osemnástich som experimentoval s rôznymi drogami, ktoré k nám po revolúcii začali prúdiť – LSD, marihuana, hašiš, extáza, kokaín, pervitín a heroín. Mojou primárnou drogou sa stal heroín a postupne aj pervitín. Naivne som si myslel, že toto je zmysel pre môj život. Cítil som sa silný a odvážny, akoby som všetko, čo mi v živote chýbalo, zrazu objavil v drogách. Bolo to jedno veľké klamstvo zabalené v krásnom pozlátku. Keď prišli prvé absťáky, pochopil som, že bez drogy nedokážem fungovať, ale už bolo neskoro. Droga ma úplne pohltila. Bol som ochotný pre dávku spraviť čokoľvek. Najprv som začal klamať svojich priateľov a vymýšľal si rôzne výmysly, len aby som získal peniaze na drogy. Po nich prišla na rad rodina. A keď to už nešlo ani tak, začal som kradnúť. Zašlo to až tak ďaleko, že moja mama ma po mnohých premrhaných šanciach vyhodila ma na ulicu.

V dobe, keď som skončil na ulici, bol som už tvrdo závislý na heroíne, ktorý som si musel každodenne pichať. Život na ulici a drogy ma dostali do väzenia. V dvadsiatich troch rokoch som sa ocitol v cele predbežného zadržania. Previezli ma do Leopoldova, a tam som ďalšie dva roky strávil vo vyšetrovacej väzbe – dva roky zavretý v jednej cele spolu s ďalšími troma spoluväzňami a nárokom na jednu hodinovú vychádzku denne. To bol celý môj život. Potom, čo ma pustili z väzenia, som sa vrátil som zase do mojich starých koľají – drogy, alkohol, ulica a zas väzenie – znova ďalších pätnásť mesiacov vo vyšetrovacej väzbe v Leopoldove. Takto sa môj život točil stále dookola: niekoľko rokov na ulici a niekoľko rokov vo väzení. Žiadny zmysel života, iba jedna veľká prázdnota v mojom srdci a beznádej... Myslel som si, že tento život na ulici a drogy sú pre mňa tým najhorším obdobím života, ale prišlo ešte horšie...

V roku 2006 keď som dostal súdny príkaz na nástup do centra pre liečbu drogových závislostí na Prednú Horu. Krátko pred nástupom som sa dozvedel, že môj otec zomrel. Opitý spadol na hlavu a vykrvácal. Moc som ho nepoznal, odišiel od nás, keď som sa narodil. Keď som stál nad jeho hrobom, všetko som mu odpustil. Asi mesiac po otcovej smrti mi na liečenie zavolal najstarší brat a povedal mi, že mama upadla do kómy. Dva týždne nato prišla ďalšia správa: Mama je mŕtva!

Vtedy som sa uzavrel pred svetom a prestal som rozprávať. Stál som na hranici, či sa z toho všetkého zbláznim, alebo dokážem normálne žiť. Denne som bral šestnásť antidepresívnych tabletiek, aby som mohol ako tak žiť. Dnes som Bohu veľmi vďačný, že on moju cestu priviedol k životu. V tých najťažších chvíľach prichádzala ku mne jedna sestrička, ktorá mi priniesla knižky o Bohu, ale ja som si neuvedomoval, že Boh chce ku mne hovoriť. Skončila mi liečba a ja som sa vrátil na ulicu, zas do tej špiny, beznádeje a zúfalstva. Vrátil som sa k tomu istému, k drogám. Po nejakom čase som dostal hepatitídu typu C. Táto choroba spojená so závislosťou na drogách mi zobrala všetku silu. Bol som rád, keď som prešiel niekoľko sto metrov. Bol som vyčerpaný, nemal som silu na nič. Vnútri som cítil že mi nezostáva veľa času. Pamätám si, že to bolo v jednu noc na ulici, keď som pozrel hore na nebo a slovami, ktoré som vedel, som povedal: Pane Ježišu, prosím ťa, ak si, pomôž mi, pretože ja nechcem umrieť! V tej chvíli, ako som to povedal, sa nestalo nič zvláštne, bolo to len zopár slov povedaných k nebu, ale Pán Ježiš na moje volanie odpovedal.

Po nejakom čase som stretol jednu bývalú priateľku, s ktorou sme pred rokmi spolu brávali drogy. Ona mi rozprávala o tom, že spoznala Boha a že je to už sedem rokov, odkedy ju Boh vyslobodil zo závislosti na drogách. Pozvala ma na jeden klub v Trnave, kde ma zoznámila s Ľuborom, terapeutom resocializačného strediska Teen Challenge v Seredi. Po rozhovore s Ľuborom sme sa dohodli, že prídem na toto stredisko. Pamätám si, že som tam prišiel vo veľmi zlom stave. Ľavé ucho bolo krátko po zašívaní, pravá noha opuchnutá, psychicky a fyzicky som bol v koncoch a prišiel so mnou jeden veľký zápach. Ale ľudia, ktorí tam pracovali, ma prijali s láskou.

Nakoľko stredisko Teen Challenge je kresťanské, v nedeľu sa išlo do cirkvi. Nikdy v živote som na takomto stretnutí nebol. Pár krát som bol v kostole a keď som bol na ulici, som tam chodieval chvíľu si posedieť, keď mi bola zima a niekedy som tam aj zaspal. No táto bohoslužba bola pre mňa niečo úplne nové. Ľudia začali spievať chvály a ja som tam len stál, počúval a pozeral okolo seba. Zrazu som si začal uvedomovať všetko to zlé, čo som vo svojom živote spravil. Videl som svoj život ako na plátne, momenty, ktoré poukazovali na zlé veci v mojom živote. Prišlo mi toho všetkého strašne ľúto. Nevedel som, čo mám robiť, iba som otvoril ústa a povedal som: „Bože, prosím ťa, odpusti mi všetko to zlé, čo som vo svojom živote spravil.“ Boh sa ma dotkol svojou láskou. Dotkol sa môjho tvrdého srdca, plného sklamania, nenávisti, neodpustenia, horkosti, srdca zviazaného závislosťou na drogách a tej veľkej nečistoty, ktorá bola v mojom živote. Zrazu akoby tá veľká, tvrdá skala, ktorá bola na mojich pleciach, zmizla. Z mojich očí začali tiecť slzy. Cítil som sa, akoby tam nebol nikto, žiadni ľudia, žiadna bohoslužba, žiadne chvály, iba ja a Pán Ježiš. Jeho láska obmývala všetky moje hriechy. Na túto chvíľu sa nedá zabudnúť!

No aj napriek tejto skúsenosti s Bohom si ma diabol nechcel len tak pustiť a na druhý deň som zo strediska odišiel. Vrátil som sa naspäť do sveta, znova k drogám. Ale dnes viem, že keď sa ma Pán Ježiš vtedy dotkol, dal mi do srdca skúsenosť s ním, na ktorú som nemohol zabudnúť. Hoci som bol vo svete, v srdci sa to stále ozývalo a po ďalších niekoľkých mesiacoch strávených na ulici som sa rozhodol, že už takto nechcem žiť. Muselo prísť moje rozhodnutie. Keď som sa vrátil na stredisko, po čase mi títo ľudia povedali, že boli presvedčení, že sa vrátim späť a že sa celý ten čas za mňa modlili. Sláva Bohu! Boh neprestal robiť zázraky v mojom živote. Behom dvoch týždňov som úplne prestal mať chuť na cigarety, alkohol alebo drogy. Kým som nepoznal Boha, mojím každým druhým slovom bola nadávka, no ako som ho pozval do srdca, prestal som nadávať. Boh ma menil každý deň a mení ma stále! Veľa vecí z môjho života odišlo ako lusknutím prsta. A veľa veci tam aj zostalo, ako v každom jednom z nás, ale viem, že Boh v deň, kedy som mu vydal svoj život, začal proces, cez ktorý ma svojím svätým Duchom mení.

Pamätám si na deň, keď k nám na stredisko prišiel misijný tím z Dánska. Strávili sme spolu skvelý čas! Spýtali sa nás, či máme nejaké potreby, za ktoré by sa s nami mohli modliť. Neskôr som prišiel za nimi a poprosil som ich, aby sa modlili za moju hepatitídu. Zložili na mňa ruky a modlili sa. Moja pečeň bola v tej chvíli ako v ohni. Od tej modlitby prešlo niekoľko týždňov a ja som išiel na kontrolu k lekárovi, ktorý ma liečil na túto chorobu. Spravili mi hĺbkové krvné testy a predstavte si čo sa stalo! Doktor mi hovorí: „Tento vírus hepatitídy zmizol, vaša krv je úplne čistá!“ Haleluja! Boh je tak milostivý, že vystrel ku mne jeho uzdravujúcu ruku a dotkol sa tejto choroby! Bol som uzdravený! Sláva mu!

Nedokážem opísať slovami, ako som Bohu vďačný za to, že ma zachránil. Keď som bol ešte na stredisku, Boh ku mne prehovoril cez Žalm 30,3.4, kde sa píše: „Hospodin, môj Bože, volal som k tebe o pomoc a uzdravil si ma. Hospodin, vyviedol si ma z ríše mŕtvych.“ To bola jeho odpoveď na moje volanie k nemu! Mohol by som ešte veľa svedectiev napísať o tom, čo všetko Boh spravil a čo práve robí v mojom živote, ale to by si vyžadovalo ešte veľa strán.

Boh mi dal to, čo som si nezaslúžil, pretože jeho láska sa nedá ničím zaslúžiť. Boh ťa miluje! Dal za teba a za mňa všetko. Dal svojho syna Ježiša. Nikdy to nedokážeme pochopiť, môžeme to len prijať.

Po nejakom čase som spoznal úžasnú ženu, ktorá sa stala mojou manželkou, a dnes aj s jej dvoma dcérkami tvoríme rodinu. Krátko po našej svadbe sme sa rozhodli, že sa presťahujeme do Šale. Boh nás veľmi požehnal! Sme mu veľmi vďační za priateľov, za ľudí ktorých sme tu mohli spoznať, duchovný domov a za všetko, čo Boh chce robiť aj v tomto meste.

Skôr než ukončím, chcem povedať, že vždy je nádej. Tá nádej je sám Pán Ježiš. On je tvoja spravodlivosť, on sám je tvoja cesta, na ktorú sa môžeš vydať. Bol som človekom na samom konci svojho života a on sa predsa rozhodol skloniť pre mňa do tej špiny, kde som bol a vytiahol ma z nej. Nech vás Boh veľmi požehná!

„Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ Ján 16,33