kc news Časopis

Patrila som medzi deti, ktoré nemali šťastie, aby žili s rodičmi. Pár mesiacov po mojom narodení som bola zverená do starostlivosti babičky. Bola som veľmi chorľavé dieťa, detstvo a pubertu som strávila v nemocniciach alebo na liečeniach. Ako som rástla, rástol so mnou aj pocit samoty, opustenosti, pocit nespravodlivosti a otázka: Prečo práve ja? Bolo pre mňa ťažké žiť v spoločnosti, kde ma ľudia posudzovali podľa sociálneho postavenia. Brali ma len „ako sociálny prípad“. Čoraz viac na mňa doliehala nespravodlivosť, prestavala som dôverovať ľuďom, uzatvárala som sa do seba. Začala som sa hnevať na rodičov, až to prerástlo do nenávisti. Neustále som riešila otázku, čím som si taký život zaslúžila, prečo aj ja nemôžem mať mamu a otca, ktorí by ma ľúbili, starali by sa o mňa, podporovali, chránili... K tomu všetkému sa pridali pocity menejcennosti, nepochopenia. Ľudia ma neustále prehliadali, ako keby som bola zo skla. Zrazu akoby na zemi nebolo pre mňa miesta, akoby som bola navyše. A každým dňom sa môj život stával tmavší a tmavší...

Vedela som že to nie je správne a preto som sa rozhodla s tým niečo robiť, začala som chodiť do kostola. Dúfala som, že Boh mi pomôže, spraví zázrak. Myslela som si, že čím viac budem slúžiť, budem dobrá a poslušná, Boh si ma všimne a pomôže mi. Dni ubiehali a nič sa nedialo. Boh bol strašne vzdialený a zázrak sa nekonal. A moja prázdnota sa prehlbovala. V hlave sa mi zrodila myšlienka, že ani Bohu nestojím za to, aby si ma všimol a preto som sa rozhodla už nebyť na obtiaž a vziať si život. V ten istý deň som sa dostala na večerné zhromaždenie kresťanskej mládeže, kde kázal Ulrich Parzany. Bol to večer, ktorý mi zmenil život, Boh ku mne prehovoril jasne a zreteľne. Dnes viem, že neexistuje zhoda náhod. S Bohom nie je nič náhoda. On ma zámer a plán. I keď tam boli stovky mladých ľudí, vedela som že hovorí ku mne: „Cítiš sa nepotrebná! Boh má o teba strach. Si v nebezpečenstve, v nebezpečenstve zla. Boh má o teba starosť. On ťa volá. Ani v týchto chvíľach na teba nezabúda. Volá ťa. Čaka na teba. Túži sa o teba postarať...“ V tom momente sa ma tie slová silne dotýkali. V ten večer som sa rozhodla svoj život dať Bohu, rozhodla som sa to s ním skúsiť. Teraz by sa sem hodila veta – „a už som žila len ako v rozprávke“. Ale nebolo to tak.

Boh sa rozhodol dať do poriadku môj život, moje postoje, moje myšlienky a názory, moje zranenia. Poslal ma na „púšť“. Pretavovanie bolo veľmi ťažké, veľakrát som odmietala niektoré veci zmeniť. Boh mi vtedy jasne povedal, že bez sebadisciplíny a posvätenia to nepôjde. Ťažké bolo pre mňa zmeniť môj postoj k ľuďom. Odpustiť im, naučiť sa ich prijímať napriek chybám, mať s nimi súcit a pochopenie. Prijať ich i keď sa nesprávajú a nehovoria podľa mojich predstav. Ťažké bolo vzdať sa vzbury voči všetkému a všetkým, vzdať sa reptania a uznať autority. Počúvať Boží hlas a nebyť svojhlavá a tvrdohlavá. Ťažké bolo prijať, že nie všetko musí byť po mojom a aj ja sa môžem mýliť. Pochopila som, že za mnohé si môžem sama, lebo som nestála na Božom slove, ale nechávala som sa uniesť hnevom, spurnosťou, pocitom krivdy. Boh ma viedol a učil pokore, počúvať jeho vedeniu a hlavne k pokoju, kde môžem vnímať jeho prítomnosť, jeho dotyk. A robí to doteraz. Musela som sa naučiť prestať sa spoliehať vo všetkom len sama na seba a dôverovať Bohu. Pomaličky menil moje tvrdé srdce na mäkké. Uvedomovala som si, že postupne Boh rúca moje hradby, ktoré som si vystavila. Mylne som si myslela, že tieto hradby ma chránia, pritom ma oddeľovali od ľudí, od Boha a pomaličky ma dusili. Boh ma oslobodil od mnohých zlých veci, v ktorých som žila. Najťažšie bolo odpustiť vlastným rodičom. Pozerať sa na nich cez Božie srdce, mať ich rada a byť im oporou a pomocou v najťažších chvíľach ich života. Je to veľmi silné, keď odpustíte - rozhodnete sa odpustiť. Boh ma vo svojej láske a trpezlivosti naučil odpúšťať, milovať, opäť dôverovať. Získala som slobodu. Mohla som sa nadýchnuť. Vďaka Bohu som začala vnímať svet farebne, nie čierne. Boh mi otvoril oči, videla som, že nič nie je také ako som si myslela, môj pohľad bol veľmi obmedzený a skreslený. Zrazu som videla okolo seba ľudí, ktorí ma mali úprimne radi, záležalo im na mne. Boli to skutoční priatelia. Zrazu som mala rodinu po ktorej som vždy tužila. Moje otvorenie očí neprišlo hneď, bol to dlhý proces. Tužila som byť taká ako ma videl Boh, preto som sa rozhodla nevzdávať (mojim mottom sa stal obrázok kde bocian prehltáva žabu a žaba ho škrtí a na ňom bolo napísané – Nikdy sa nevzdávaj!) a bojovať, i keď to bolo akokoľvek ťažké a pre mňa bolestivé. Boh má vždy pre nás spôsob, ktorým nás učí ako prechádzať skúškami. Vedela som, že ak spadnem, musím sa hneď postaviť a nezačať sa ľutovať. „V každom utrpení nemáme dúfať v samých seba, ale v nášho Boha, ktorý kriesi mŕtvych. Ešte veľa krát nás bude zachraňovať“ 2 Kor. 1,9 I keď mi pretavovanie bolo nepríjemné a mnohokrát to bolelo, chcela som, aby ma Boh zmenil, chcela som byť s Ním, tužila som poznať a rozumieť všetkému, o čom hovorila Biblia. Milovala som a milujem čas, strávený s Bohom na modlitbách a vo chválach. Vďaka skupinkám na ktoré som chodila a nedeľným kázňam som viac rozumela Božiemu Slovu.

Boh mi ukázal, že mám svoju hodnotu, mám svoje miesto na tomto svete a že nie je náhoda, že tu som. Sú dary, ktoré do mňa vložil a dokázal mi, že nikdy nebudem sama, lebo On bude vždy so mnou. Učil ma, že všetko má svoje správne načasovanie, a prchkosť a „všetko mať hneď“ nie sú dobrí radcovia. Učil ma vedieť si vybrať tu správnu možnosť, správnu cestu a nerobiť unáhlené rozhodnutia. Učil ma nechať sa viesť Jeho vôľou. Učil ma byť silnou v ťažkých chvíľach, prejsť búrky v pokoji a za nimi vidieť víťazstvo. A učí ma doteraz. V Ňom som získala Otca, priateľa, radcu... Boh mi vynahradil všetko a robí to doteraz. A pritom jediné, čo za to všetko chcel, bolo aby som s Ním trávila čas. Boh zachránil a zmenil môj život a som mu za to veľmi vďačná. Dnes viem, že čokoľvek príde do môjho života, s Bohom to zvládnem. On dokáže zlé zmeniť na dobré. Rozhodnúť sa pre Neho bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobila. Lebo LEN v Ňom vždy nájdem odpoveď a nádej.