kc news Časopis

Narodil som sa 30. marca 1984 v Nových Zámkoch, ale celé svoje detstvo som prežil na dedine. Býval som vyše 12 rokov v dedine Dolný Ohaj s mamou, otcom a o 3 roky mladším bratom. Prežil som typické dedinské dobrodružné detstvo s mnohými kamarátmi, bunkrami na stromoch, hrami na dobrodruhov, a keďže som mal vždy veľkú rodinu ako aj z maminej, tak aj z otcovej strany, víkendy boli pre mňa úplne výnimočné, pretože ku nám vtedy všetci chodievali a zažili sme vecí, na ktoré sa dobre spomína. Z môjho pohľadu to bolo šťastné a bezproblémové detstvo.

Všetko sa ale zmenilo jeden sobotný večer. Pobehoval som po vonku, slnko práve zapadalo a moja mama vešala bielizeň na šnúru prevesenú na dvore. Keď som sa pri ňu postavil, pozrela sa na mňa a povedala mi že jedného dňa z Ohaja odídeme, ja, ona a môj brat niekam veľmi ďaleko. Mlčal som, ale moju hlavu zavalila lavína otázok. Prečo preč? Kam by sme šli? A prečo bez otca? Považoval som nás za šťastnú rodinu a toto bola pre mňa úplne nepochopiteľná informácia. Ale dôvod bol jediný. Mojej mame sa darilo pred mojimi očami skrývať veci, ktoré neskôr keď som sa ich dozvedel, úplne zmenili môj svet a môj život. Moja rodina sa mi zdala byť šťastná, pretože som nevedel, že môj otec sa stal závislým na hracích automatoch, prehral obrovské množstvo peňazí a našu rodinu nesmierne zadlžil, nevedel som že niekoľko nocí nespal doma pretože hanba z toho že prehral peniaze ktoré získal predajom svadobných prsteňov a mnohých rodinných cenností mu nedovolila prísť a pozrieť sa mojej mame do očí. Tak sa rozhodol, že si ich bude zastierať alkoholom, a netrvalo dlho, kým zostal závislý aj na ňom a skončil v nemocnici s otravou pečene. Pamätám sa na jeden večer, keď bol môj otec na služobnej ceste, aspoň tak to mame povedal, a ona mi to všetko vyrozprávala. Bolo to ešte pred tým, ako začal piť, vravela mi o tom, že dlží mnohým ľuďom, že mu pomáha vyrovnať všetky dlžoby a že on sľúbil, že sa automatov už nikdy nedotkne. Uveril som tomu, ale nie na dlho, pretože netrvalo dlho a celá moja trieda hovorila už iba o tom, že môj otec je gambler. Rýchlo sme vytriezveli a pochopili že s automatmi nikdy neprestal. A to prebudenie bolo kruté. Počas jedného z mnohých večerov ktoré netrávil doma nám zastal pred domom čierny Peugeot, z ktorého vystúpili jeho zamestnávatelia, ktorí mame oznámili, že v ich firme spreneveril obrovské množstvo peňazí. Z toho sa moja mama psychicky zrútila. Otec začal piť stále viac, začal byť agresívny voči mne, i voči mame, takže sme sa dostali do bodu, že sme ju prosili, aby sme z Ohaja odišli. Mama našla prenájom v Nových Zámkoch a my sme sa presťahovali z dediny do mesta. Šanca, že sa vrátime späť, žila menej ako 2 roky, potom sa rozviedli.

Život v meste bol úplne iný ako na dedine a začal sa boj o zapadnutie do úplne iného života, do úplne inej školy medzi ľudí, ktorých som nepoznal. Na novú školu som začal chodiť ako siedmak. Bol som malý, chudý a psychicky ubitý chalan, pretože posledný rok na Ohaji bol pre nás peklom. A takí si hľadajú miesto veľmi ťažko. Prežíval som výsmech a neprijatie celé 3 roky od spolužiakov, mnohých učiteľov a ľudí v mojom okolí. Dovtedy som bol slušný malý utlačený chalan, ktorého vychovávala jeho veriaca mama, ktorá mala po presťahovaní sa dosť problémov sama so sebou a všetku žiadosť o oporu a pochopenie namierila na mňa, čo bolo pre mňa dosť ťažké, ale stačilo to ku tomu aby som sa na ňu úplne naviazal. A ona na mňa tiež. Keď sa napokon nič nezmenilo ani na strednej, a znovu to bolo miesto výsmechu kde som nezapadol, medzitým sme vystriedali už 3 podnájmy a moja mama niekoľko známostí so sklamaním, prestala ma baviť hra na slušného chlapca. Našiel som si partiu ktorá ma naučila žiť, chodiť po diskotékach a chlastať. Mal som spolužiakov ktorí ma veľmi rýchlo a ľahko zaučili do úplne iného sveta, sveta alkoholu, sveta cigariet, skúsil som aj marihuanu. A nemal som na výber, ak som chcel zapadnúť. Bol to nový a tvrdý svet, svet boja o zapadnutie a nájdenie si svojho miesta. Tento boj sa mi ale nedarilo vyhrávať. Čoraz viac som sa podobal na svojho otca.

Keď som mal 18, znovu som spoznal úplne iný svet, pretože celý môj život ma priťahovali nadprirodzené javy, duchariny a veci medzi nebom a zemou. Moja mama to so mnou rada zdieľala, niekoľkokrát sme spolu boli u veštkyni, ona sama bola aj u jasnovidky a oboch nás fascinovalo, ako jej hovorila podrobnosti o jej živote, ktoré nemala odkiaľ vedieť. Wow, konečne niečo, na čo som sa uprel a čo ma začalo fascinovať! Kúpila mi veštecké karty, zohnal som si knihy o hypnóze, karme, aure, astrálnom cestovaní a veštení. Úplne ma to pohltilo. Raz sa mi dokonca podarilo zhypnotizovať moju spolužiačku. Po čase sme si ale v panike uvedomili, že doma sa začali diať veľmi divné veci. Nočné kroky v byte, zvláštne hlasy, veci ktoré z ničoho nič padali na moju mamu, kde sa pohla, strach, ktorý nám často nedovolil ani zažmúriť oko večer. Bolo to strašidelné, ale pre mňa aj trochu fascinujúce, pretože som mal hlad po niečom inom a nadprirodzenom.

V tom čase, keď som mal 18 a za sebou poriadnu bujarú oslavu, mi prišla pozvánka do jedného mládežníckeho kresťanského tábora. Veľmi dobre som vedel o čo ide, pretože aj vďaka tomu že bola moja mama veriaca a vďaka jednej iniciatívnej spolužiačke som si dopisoval s bratislavskou Detskou misiou, ktorá mi posielala kadejaké letáčiky o Bohu a rôzne podobné veci. To ale nebol dôvod, prečo som si s nimi dopisoval. Dôvod bola teta Táňa, pani, ktorej som kedykoľvek mohol napísať čokoľvek čo cítim a prežívam a ona vždy presne vedela, čo mi má napísať, aby ma to nakoplo. Často krát som na tom žil. Štyri roky dozadu nám zakaždým s bratom zohnala sponzoring na tábor, kde sme s bratom išli, mama bola rada, že sme mohli niekam vypadnúť, pretože peniaze na dovolenky neboli. Hrali sme tam šialené hry, spoznali úžasných ľudí, spievali Bohu piesne, ale vždy som to bral iba ako takú zastávku v ťažkom roku, relax, ktorý som si užil. Predstava o tom, čo mi tam rozprávali, že by som mal celý svoj život odovzdať do rúk dajakému Bohu, ktorého som nepoznal, ma desila. Táto istá pozvánka prišla i tentokrát, v mojich 18 rokoch, v tomto celom šialenstve ktoré som prežíval. Jedného večera počas večerného programu na tábore stál vpredu vedúci celého tábora, ktorý hovoril o tom že Boh nie je žiaden dedko v nebi na tróne, že to je niekto reálny a mocný. Ako som tam tak sedel a počúval ho, moje hrdlo sa stiahlo. Do očí sa mi natlačili slzy a niekde v hĺbke môjho vnútra sa objavila neovládateľná túžba spoznať tohto Boha, o ktorom mi hovorili, že ma miluje tak nekonečne, že bol schopný dať za mňa život. Trojjediný Boh, ktorý sa rozhodol vykúpiť celý môj doterajší život tou najdrahšou krvou, aká bola kedy na povrchu tejto planéty preliata. Tá túžba a láska ma zaplavovala do takej miery, že som stratil schopnosť ovládať sa, začal som plakať a veľmi som túžil aby sa tento Boh stal mojim priateľom, mojim Otcom, mojim všetkým na svete, pretože takú lásku akú som v tej chvíli cítil som necítil nikdy pred tým v živote. Nedokázal som si predstaviť, čo so mnou bude, pribehlo ku mne niekoľko ľudí ktorí sa so mnou modlili, ale tie slová sa liali z mojich úst samé od seba. „Chcem ťa spoznať, pretože viem, že iba s tebou môžem nájsť svoje miesto a pochopiť sám seba, iba ty môžeš zmeniť môj život a moju rodinu“.

Do Zámkov som sa vrátil zlomený a zmenený. Pocítil som blízkosť osoby, ktorá ma zaplavovala nesmiernou láskou na každom mojom kroku a nechcelo to odísť. Bol som zmätený, nevedel som či som sa zbláznil alebo čo, ale bol som šťastný. Dychtivo som si žiadal tohto Boha spoznať a hltal som každé slovo z Biblie o tom, aký Ježiš bol, kto je Boh, začal som rozumieť jeho charakteru a láske tak veľmi, že som zatúžil zostať pri ňom navždy. Vedel som o živom spoločenstve, ktoré v tom čase poznalo celé mesto, pretože to boli ľudia ktorí hovorili o Bohu všade na školách, na námestí v meste a vedel som aj o tom, že štvrtky mávajú stretnutia pre mládež. Hľadal som ľudí, ktorí prežívajú to čo ja a raz vo štvrtok som sa donútil ísť tam. Spoznal som tam šťastných a úžasných ľudí, ktorí mi pomáhali ísť za Bohom. Moje stretnutie s Bohom bolo tak silné a reálne, že som vedel že iba On sa môže stať tým dokonalým naplnením pre môj život. Už som viac nedokázal siahnuť na alkohol, vstúpiť na žiadnu diskotéku, pretože to, čo vo mne ožilo, mi to proste nedovolilo. Môj život dostal plnosť. Videl som ako sa úplne zázračne zmenila finančná situácia v mojej rodine, ako sa prestali diať všetky tie strašné veci ako mávnutím zázračného prútika, zažil som ako som sa modlil za moju mamu v obrovských bolestiach a ona bola uzdravená. Neustále som hovoril o Bohu svojmu bratovi i svojej mame. Mama rýchlo zistila, že kvalita nášho života sa zmenila, že zmizli mnohé strašné veci, ktoré sa dovtedy diali, to ako si našla novú prácu a začala robiť niečo, čo ju napĺňa a baví bol zázrak, ktorý keď dnes niekomu podrobne rozprávam, iba krúti neveriacky hlavou. Boh sa o nás staral.

V mojom srdci sa začala rodiť nová túžba, pomôcť mladým ľuďom ktorí sú rovnako stratení ako som bol ja a možno mnohí z nich v zúfalstve siahajú na myšlienku vziať si život, aby tohto úžasného Boha spoznali. Môj pastor si vtedy túto túžbu všimol a dal mi priestor slúžiť mladým ľuďom na jednej skupinke, ktorú tvorili mladučkí ľudia, ktorí vtedy vyšli z detskej služby. Po čase som si túto skupinku vzal za svoju a vyše 2 roky som do nej investoval, čo som vedel – do 11 krásnych ľudí. Áno, robil som mnoho chýb, Boh ma začal prevádzať úplne novou školou a začalo sa pre mňa nové a krásne dobrodružstvo. Po čase moje srdce za mladú generáciu v našom meste zlomil, mal som tú výsadu rozbehnúť s týmito 11 ľuďmi dorasteneckú službu a za 2 roky som bol svedkom toho, ako ku Bohu prišlo ďalších skoro 40 mladých ľudí. Spoznal som v zbore nádherné dievča, o ktoré som roky úpenlivo bojoval, pretože som už viac nemusel veriť sebe, ale svojmu Bohu. A predstavte si, ona sa do mňa zaľúbila, tak ako ja do nej ešte prv, vydala sa za mňa, máme spolu nádhernú, krásnu 2 ročnú dcérku Sáru, ktorá je pre nás zázrakom, a moja žena zo mňa urobila najšťastnejšieho muža na svete! Boh mi dal skvelú prácu popri mojej službe, stal som sa vedúcim pracovníkom na úseku nepotravín v Tescu a vďaka tomu že sa o mňa Boh stará, mám výsadu akú nemajú ani naši manažéri, prispôsobovať si pracovný čas tak, aby som sa mohol naplno venovať svojej službe a rodine. Môj brat a moja mama sa napokon Bohu vzdialili, ale ja viem že Jeho ruka je tu pre nich vystretá a príde deň, kedy ku nemu urobia krok. A viem že moje vnútro sa zmenilo tak veľmi, že som bol schopný urobiť niečo, čo by som sám od seba nikdy nedokázal – odpustiť svojmu otcovi.

Nie, nie je to vždy prechádzka ružovou záhradou, často to je f akt boj cez pot a slzy, máme problémy, aké majú všetci ľudia, bojujeme svoje boje a čelíme svojim obrom. Ale je tu Boh, náš Boh, ktorý vždy vie, kedy má vstúpiť do našich situácií, ktorý nás ešte nikdy nezradil a nesklamal, ktorý má v réžii naše problémy a je Pánom našich obrov, ktorých On sám pokoruje. A za tých 8 rokov, čo ho poznám, ma nikdy neprestal zahrňovať láskou, ktorá presahuje všetko, o čom som kedy sníval. Dnes sa môžem hrdo postaviť a šťastný povedať, že milujem svojho Boha!