kc news Časopis

Mala som osemnásť, dominantného ocina, fajn maminu, zopár vzťahov s chalanmi, milovala som klavír, končila som gympel, panoval komunizmus... Len jedna odpoveď na moju otázku mi zmenila celý môj život a všetky moje hodnoty. Tú otázku som položila mojej učiteľke klavíra na klavírnej súťaži, keď sme mali trochu času a odskočili sme si na koláčik do cukrárne. Samozrejme v súvislosti s „ťažkosťami s chlapcami“ som sa jej opýtala, či sa má človek v živote riadiť srdcom alebo rozumom, pretože moje srdce a rozum si protirečia. Ona mi odpovedala: „DUCHOM BOŽÍM sa má riadiť človek!“ Tak važení! Keby ste mi ukázali Marťana, asi by som rýchlejšie uverila! Nezabúdajme, že bola totalita totálna. A ja pravdovravný ateista.

Rozpovedala mi svoj príbeh, ako ona spoznala Pána Ježiša a mňa sa prvý krát dotkol Boh, keď som nastupovala s mojimi štyrmi učiteľkami klavíra večer do vlaku (možno poznáte Radostné srdce z Partizánského) a ony mi začali 3-4 hlasne spievať o Bohu, jeho dobrote a láske a ja som prvý raz pripustila, že ak niekto stvoril tieto hviezdy nad našimi hlavami, tak ON musí byť úžasnýýýý!!! Na druhý deň ráno som sa zobudila úplne vytriezvená a nestačila som sa čudovať čo mi to vlastne včera bolo. “Asi mi šiblo. Veď tu máme 20. storočie, čo akí duchovia! ...cha, cha....” Moja milá pani učiteľka mi však podarovala Bibliu a naše hodiny klavíra sa zmenili na zúrivé diskusie, kedy som si ja naštudovala všetky bitky, vojny a likvidácie Starého Zákona a neúprosne ju presviedčala o tom, že keby bol Boh, tak by nemohol byť taký kruťas aby dovolil... a nasledoval dlhý zoznam historických i súčasných svetových krívd. Naše výmeny názorov museli byť pre ňu určite unavujúce, lebo v jeden deň mi povedala: “Ak chceš naozaj porozumieť Biblii, mala by si vyznať hriechy a prijať Pána Ježiša do srdca!“ HoHoHóó! Tak to pomaly! To ja som sa už za veľa vecí vo svojom živote hanbila a mnohé o mne nevedel nik. Preto som sa rozhodla, že môj spovedník bude vankúš v posteli, ktorý si všetko vypočul. Ale nič sa nestalo a tak som na druhý deň povedala učiteľke, že to nefunguje a skončila som s celým náboženstvom, Bohom a touto témou. Bolo to pre mňa uzavretá kapitola.

Ja som skončila... Boh začal... Asi o 1-2 týždne som mala sen. Videla som sa ako spím v posteli v mojej detskej izbe a pri dverách stojí satan. Nemal ani rožky ani kopýtka, bola to bytosť z ktorej išiel nepopísateľný strach, omračujúca panika, ochromujúca hrôza a ja som vedela, že mu patrím, pretože som nevyznala hriechy! Vedela som, že si sama s tým neporadím. Zobudila som sa. Nebol to hlúpy sen, ja som vedela, že TOTO je PRAVDA. Od tej chvíle bola každá minúta s týmto vedomím strašná. Na druhý deň som letela za učiteľkou s tým, že keď sa prepadnem od hanby pod zem, musím to zo seba dostať. Vyznala som všetky zlé veci, čo som v živote stihla spraviť a poprosila som o odpustenie. Pozvala som Pána Ježiša do môjho srdca a ON prišiel. Prišiel môj Pán a ja odvtedy viem, aj keď ma rozkrájate na kocočky, že JEŽIŠ je ŽIVÝ. Vylial smradľavý a zatuchnutý obsah pohára môjho života a naplnil ho živou vodou a absolútnym vedomím Jeho existencie. V Jeho láske sa kúpem doteraz. A viem, že pokiaľ ja od neho neodídem, tak sa budem do posledného môjho dňa.

Silvester v r. 1986 som strávila so svojími novými priateľmi a dostala som šálku s nápisom Ž 27. Nerozumela som tomu. Keď som bola pokrstená Duchom Svätým, dostala som dar jazykov. Moja modlidba bola i preložená: „Si ako stálica – hviezda vo svojej rodine, ako pevný stĺp.“ Nerozumela som tomu.

Do istého času ako keby moji rodičia nevideli, čo sa so mnou deje, ale odkedy som bola naplnená Duchom Svätým, precitli a zakázali mi chodiť na zhromaždenia a stretávať sa s kresťanmi. Môj ocino bol hlboko presvedčený komunista vo vysokej funkcii. Ohrozila som jeho a celú našu rodinu, dcéra sa mu zbláznila. Takže keď som prvý krát v nedeľu prišla napriek zákazu zo zhromaždenia dostala som bitku remeňom. Druhú nedeľu palicou a ostrihal ma. Tretiu ma zbil palicou, zboxoval a topil vo vani. Keď ma bil, mohla som mu povedať: „Oci, ale ja ťa ľúbim!“ Viem, že ma Ježiš vtedy obímal a stál tam so mnou. Na druhý deň som sa odsťahovala od našich a začala bývať v nemocničnej garsonke. Nezobrali ma na výšku, robila som v tom čase sanitárku na gynekológii. Keďže riaditeľ nemocnice a primár na oddelení, kde som robila, boli naši rodinní priatelia, každý tretí deň som sedela u nich v kancelárii a tvrdili mi, že Boh neexistuje a netreba to brať až tak vážne.

Moje milované učiteľky nemohli učiť v Partizánskom, rozhodili ich jednotlivo po okolitých dedinách. A keď sme v nedeľu chodili na zhromká, sprevádzalo nás potichu nejaké tmavé auto. Ja som sa liečila z bolestí, bola som unavená. Nie som hrdina. Zlomili ma. Stačil mi pohľad na človeka, ktorého bili, z tváre mu tiekla krv a hrozili mu, že ho vyhodia z okna tretieho poschodia, pretože mi prišiel pomôcť... Rezignovala som. Odišla som od Pána a zlý zoberie ďaľších siedmich a vrátia sa do prázdného domu. Rok som chodila na vysokú školu a zo školy do nočných barov... Ale Pán je verný na rozdiel odo mňa. Hľadá si ovcu ktorú stratil, ide v ústrety synovi, ktorý smrdí od svíň. Tieto slová mi Boh povedal, keď som robila pokánie druhý krát a pochopila, že ja si neviem riadiť život sama, ja si ho viem len spackať.

A prišla nežná revolúcia... Viete, povedali mi, že mám napísať svedectvo na stranu a pol, ale ja by som teraz potrebovala ďaľšie knihy, aby som napísala o Božej láske, ktorá uzdravila moje srdce, o Božej dobrote, ktorá ma dala dokopy s mojím milovaným mužom, o Božej zázračnosti, ktorá mi dala dve krásne zdravé deti, o Božej starostlivosti, ktorú si užívame každý deň a často krát o tom ani nevieme...

Tomu, kto odmeral dlaňou vody mora a piaďou nebesá, môjmu milovanému a neobmedzenému Pánovi - HALELUJA !!! Teším sa na nové veci, ktoré Pán Ježiš vloží do našich životov!

Lebo môj otec a matka ma opustili, ale Hospodin ma privinie k sebe. Žalm 27,10